Tuesday 1 April 2014

Alherd Bakharevich

Alherd Bakharevich (1975), Belarusian: Альгерд Бахарэвіч.
Prose writer and translator (1), the "Novaia Europa" website labelled him "The writer of the year" in 2006. Between 2007–2013, he lived in Hamburg, and then came back to Minsk. 
Author of intellectual city prose, with the characteristic elements of a post-modernist game and intertextualism. A collection of several prose writings created between 1997–2001 appeared under the title "A Practical Guide to City Ruining" (Практычны дапаможнік па руйнаваньні гарадоў, 2002). His multi-layer "theatre" novel "The Damned Guests of the Capital"   (Праклятыя госьці сталіцы, 2008) offers a critical reflections on the contemporary Belarusian (political) reality. His novel, dated 2009, "A Magpie on the Gallows" (Сарока на шыбеніцы), described as "a hypnotic narration on a life of one girl, Veranika, nymphomaniac and narcissist, living in a country very similar to Belarus, working for the concentration camp administration", was translated into German. In 2012, he released a novel about one of the Minsk districts – "Shabany. The Story of a Disappearance" (Шабаны. Гісторыя аднаго зьнікненьня). In the novel, critics see the elements of a game with the tradition of Magical Realism (M. Pavić, J. Cortázar). The very same year, he also published a collection of essays "Bakharevich's 'Hamburg Rating'" (Гамбурскі рахунак Бахарэвіча). Through the essays he shares his opinion on the "classics" of the Belarusian literature.

16 comments:

Diana Kubrická said...

http://www.autorskecteni.cz/2007/en/ProgramDetail.aspx?id=171

With enthusiasm of a despising entomologist Alherd Bakharevich investigates and describes surrounding reality... [Sjarhej Kandracenka]

Diana Kubrická said...

https://www.flickr.com/photos/radiosvaboda/sets/72157632019246314

- fotky z prezentácie knihy "Hamburg files" v Bielorusku v novembri 2012

Diana Kubrická said...

“Belarus is not moving towards Europe. It is in Europe already! And for some reason Belarusians confuse the notions “Europe” and “the European Union”, and probably that’s the reason they are losers. Are there discussions in Albania, for instance, whether Albania should go to Europe, I wonder. We do not go anywhere, we are already here! But the EU does not consider us their own part; they have “surrendered” us to Russia… That is why we are so lonely indeed, as Artur Klinov said… And the Belarusian literature is rather vibrant and European,” Alherd Bakharevich said.

- takto spisovateľ vyjadril svoj názor o postavení Bieloruska v Európe vs. v EU, stalo sa tak na v máji 2014 počas Warsaw Book Fair (program, v ktorom sa bieloruskí spisovatelia stretli svojimi čitateľmi a zúčastnili sa diskusie "Belarus goes to Europe"

Diana Kubrická said...

https://www.youtube.com/watch?v=2vG_t3VI0Pw

Video, v ktorom si môžete pozrieť diskusiu, na ktorej sa zúčastnil aj autor. Zúčastnení rozoberajú, čo Bielorusko čaká v roku 2014. Rozoberajú ekonomiku, politiku, možné protesty súčasťou je aj anketa, v ktorej sa pýtajú obyvateľov Bieloruska, čoho sa boja a iné...

Paťa Patz. said...

Pokúsila som sa preložiť poviedku "Dar koktania". Tu je:

Zajakávam sa. Všetkým tým netrpezlivým, zúfalým slovám – ohromnému množstvu slov! – ktoré v sebe schovávam, sa len zriedka podarí bez zadŕhania opustiť môj hrtan. Mohol by som byť veľmi rečný, stať sa vynikajúcim advokátom alebo televíznym moderátorom, odzbrojovať tých najtvrdohlavejších silou svojej výrečnosti, kárať a odpúšťať – ako by sa mi zachcelo! – keby nie toho nepatrného, nepekného detailu, ktorý drnčí vnútri, keď, potkýnajúc sa, bežím za utekajúcim autobusom rozhovoru.

Všetko sa deje tak. Nejaká priečna hláska, najčastejšie „k“ alebo „l“, poslušne napredujúc na čele pripravenej vety, sa zrazu zaprie mizernými labkami o steny hrtanu, mŕšti sa, fňuká. Tie, čo idú zozadu, sa podráždene tlačia, strkajú chúďa do chrbta, ale spurná hláska sa nevzdáva. Usporiadaný zástup sa rozpadá, spolubesedník odvracia zrak alebo, naopak, usilovne prikyvuje, zdvorilo vyčkávajúc, kým sa mi predsa len podarí vymačknúť, čo som chcel. Ale jeho myšlienky sa už nestretávajú s mojimi, už rozmýšľa len nad mojím koktaním. Cítim, že neviem vyriecť potrebné tak jasne a presvedčivo, ako som zamýšľal, a trasie ma od paniky. Horúčkovito sa snažím povedať to isté inými slovami, a občas sa to aj podarí. Ale kam sa podela moja irónia, trefnosť, vtip a pokoj v hlase, ktoré boli ešte pred chvíľou hotové očariť poslucháča? Rozhovor stráca zmysel, človek oproti na mňa nechápavo hľadí, kyslo a nevšímavo zároveň, a čoskoro odchádza, odnášajúc si so sebou svoj dar vyslovovať hlásky tak ľahko a prirodzene, ako dýchať – dar, veľkosť ktorého si nikdy nebude vedieť naplno uvedomiť.

„To nie je choroba... len – porucha výslovnosti,“ hovorí mi kamarát môjho priateľa. „O čo strašnejšia vec je impotencia,“ ozýva sa na to, nepríjemne sa usmievajúc pod fúzy, môj vzdialený švagor. „Kiežby ja som radšej koktal,“ šepká mi slepec. „Ešte na to nikto nezomrel,“ kladie ruku na moju známa môjho známeho. Či len nenávidím tento súcit!

Paťa Patz. said...

Smejem sa s ostatnými, keď rozprávajú historky o koktavcoch, ale v tej chvíli sa mi hrozitánsky chce dokázať všetkým vám, že to moje je len občasné, to len keď som pohnutý, a inak som taký istý rapkáč, ako aj vy. Ale sám rozpovedať vtip schopný nie som. Vyskúšal som – pri spomienke na tú hanbu dodnes jachcem ešte viac. Občas sa zabúdam a začínam mlieť pántom: „Počúvajte vtip...“, ale okamžite mi na plece mäkko dopadá priateľská ruka – radšej nie. Ten silený, falošný smiech, ktorý zo seba tlačili, keď sa s napätím dočkali pointy, ma nadlho zbavil chuti vôbec sa rozprávať. A veď môj vtip bol smiešny! Veľmi smiešny. Patrím k prekliatemu plemenu koktavých, tých ľudí, reč ktorých na papieri, ako vojaci v kordóne, najlepšie vyjadrujú znamienka, oddeľujúce písmeno od písmena: „p-p-p-písmeno od p-p-p-písmena“... Naša reč v texte tak bije do oka, taká je nápadná, ako keby sa dvaja z nás hlasno pustili do reči, stojac v samom srdci davu. Vždy si nás vyberajú brakoví spisovatelia, aby poľudštili nejakú postavu, ktorá sa vôbec nejaví živá. Tento bude plešivý, henten s chronickou nádchou, a ten sa bude zajakávať. Pozrimeže – hneď jej čitatelia uveria.

A aj tak je písmo stvorené pre nás. Tu sa odväzujeme naplno, tu je pre našu vynachádzavosť, náš humor, náš jazykový cit miesto a voľnosť, tu je naše kráľovstvo. Písmená vynašiel zajakavec. Ale skús prečítať nahlas pred pozornosťou zamretým publikom tvoj výtvor – čo-aké dobré by boli tebou napísané riadky, o pár minút sa poslucháči vytratia k východu. Aj tí, čo sa, ako ty, vyznačujú darom jachtania.

Od jachtania ešte nikto nezomrel...

Jeden rok som žil s mojím dedom v jeho popukanom, liekmi napáchnutom jednoizbáku. Deda moje koktanie nijako netrápilo, bol načisto pomätený. Nevstával, neodpovedal na otázky, jedol iba zemiakovú kašu, ktorá sa mi od tých čias strašne sprotivila – toľko mi prišlo miagať varených zemiakov, že som vyskakoval po nociach, strhávajúc sa z jedného a toho istého sna: ležím na mojom gaučíku v kuchyni vedľa chladničky, nie som v stave pohnúť rukami zalepenými jednoliatou, ako cement, fučkou, a zo stropu visia a hompáľajú sa nado mnou dáke železné rúrky, z ktorých tiež lezie tá hustá žltá kaša... Dedo rástol vo svojej posteli ako burina, zapustivšia korene hlboko do plachty. Dojem ešte umocňovalo to, že dedo aj ruky dvíhal zavinuté v prikrývke a keď obracal hlavu, spolu s ňou, ako pribitý, sa obracal aj vankúš. Jeho obľúbenou činnosťou bolo pozorovať spod svojho brežnevovského obočia plafón. Myslím, že v plafóne, potiahnutom v rohoch pavučinami, nachádzal zmysel života, odpovede na všetky otázky. Možnože v hlbine stropu, na povrchu ktorého plával pästi podobný tieň lustra-svietnika, dedo videl svoju budúcnosť. Zvykol sa s ním rozprávať v tajomnom argote všetkých bláznivých dedov sveta, a vtedy som sa cítil bezvýznamným obláčikom v tom nebi, odkiaľ vnáral zrak do hlbín svojho bytia. Napriek všetkému som mal deda ozaj rád a srdečne som sa radoval, keď doktor hovoril, že si ešte požije, a pri dobrej starostlivosti sa môže aj vyliečiť. Ale doktor za sebou nechával recepty a stopy pri dedovej posteli, ktoré do rána neschli a mal som pocit, že to smrť chodila v noci overovať, či nie je starký zrelý ísť s ňou.

Paťa Patz. said...

Dni mi ubiehali tak. O deviatej som vstával, pichal dedovi injekciu, zahľadel sa mu do nehybných očí a išiel robiť raňajky. Dedovi pyré, kam som sem-tam pridával aj detskú mäsovú paštiku, a sebe maslový chleba. Postavil som na čaj, pozeral z okna. Naraňajkovali sme sa a išiel som na poštu po peniaze, čo posielal otec, alebo som sa vybral do obchodu. Príduc domov, hodinku som si počítal, varil obed, pichol ešte jednu injekciu dedovi, nakŕmil ho a potom do večera pozeral televízor. Ako sa blížilo sedem hodín, fučka ma zase nútila ocitnúť sa v kuchyni, variť posledných päť zemiakov z pätnástich ráno načistených, otvárať malé okrúhle konzervy mäsovej paštiky – bola nimi zastavaná celá skriňa v predizbe – a, potláčajúc napínanie, sýtil som deda tou hrozivou zmesou. Stávalo sa, že som sedel s dedom po večeri hodinu-hodinu a pol, zdalo sa mi, že jeho ledva viditeľné pery a uzlovité, bielymi škvrnami pokryté ruky mi hovoria, signalizujú: „Zostaň, poseď tu“, a ja som sedel, mysliac si, že mu tým predlžujem život.

Na toaletu, mimochodom, chodil dedo sám. Pohrúžený do knihy som vždy prepásol ten záhadný moment, keď sa starký dvíhal z postele, ale riadne bolo počuť v nehybnom tichu bytu náhly hluk splachovania, priam ako keby sa tucet ľadových sošiek zosypal z vysokej poličky. Dedo sa objavil za výplňou dverí, spravil krok a zmizol. Znovu som sa zahlboval do knihy, ale už som nerozumel ničomu na otvorenej strane a musel som sa vracať o pár dozadu. Za rok nášho súžitia sa mi nepodarilo zvyknúť na tieto dedove nečakané, ale také prirodzené obchôdzky.

Tak teda, po našom mĺkvom rozhovore som sa znova vyvalil na moju posteľ v kuchyni a pustil sa do čítania. No predtucha zajtrajšieho pyré, pohodlie divánu, lampa, zohrievajúca zátylok, ruka, akoby nedopatrením zaliezajúca za opasok džínsov, hmatová halucinácia – pramene ženských vlasov pri spánku, – rovnakosť všetkých dní toho roka nedovoľovala sa sústrediť, jasne naznačujúc, že tento večer skončí tak isto ako včerajší, predvčerajší, predpredvčerajší, ako... Utekal som do predizby, zaboril tvár do hluchonemej spoločnosti plášťov a kabátov, ktoré si od babkinej smrti nikto neobliekal. Len tak sa dalo udusiť nával vrúcneho želania, aby dedo zomrel. Vtedy... vtedy budem môcť nakúpiť za zvyšok peňazí víno a mäso, ovocie a čokoládu, a keď už nie na seba, tak aspoň na tento jednorazový luxus privábiť do pustého bytu nejakú ženu... Hotový zabiť sa za také nápady, hodil som na seba kabát a vydal sa do ulíc.

Paťa Patz. said...

S čím som rátal? S náhodnou známosťou, že odo mňa vypýta cigaretu (vždy som mal krabičku vo vrecku, hoci som nefajčil), s rukavičkou, vypadnutou z drobnej, zvodnej ruky, s pozorným pohľadom, s urečnenou spolucestujúcou v prázdnom autobuse – s hocičím, z čoho by mohlo kvapnúť. So smutnou študentkou, dievčaťom, ktoré sa pohádalo s rodičmi a ušlo z domu a teraz nevie, kde prenocovať, so ženou, ktorú vyhnal opitý muž, s hľadačkou dobrodružstiev. Nič také som od nich nechcel – len vidieť, počuť, cítiť vôňu, ležať bok po boku – blízko-blízko – na gaučíku v mojej kuchyni, objímajúc jednou rukou horúcu klenbu chrbta, ktorá sa mi teraz marila všade, ešte aj hen v opierkach tých kresiel. Dedo by si nič nevšimol – toho zaujímali len vysoké sféry. Chodil som po vysvietených triedach a tmavých uličkách, nastupoval som do trolejbusov, ktoré smerovali nevedno kam, a strácal rozum, schádzajúc po schodíkoch-klávesoch, opakujúcich ten istý motív. Cherchez-la-famoval som, čo to dalo. Môžete si predstaviť, aký nenásytný a divý sa im zdal môj pohľad, keď mi na tvár padalo svetlo kandelábra alebo výkladu. Okolo polnoci by som sa ulakomil na hocijaké stvorenie ženského rodu, trebárs aj na tie dve tlstoby... Ale niktorý z tých besných večerov som nenašiel sily s niekým prehovoriť. Vracal som sa domov a spal.

No jedného dňa prehovoril dedo. Tak som sa tešil iba pred pätnástimi rokmi, okolo štyridsiatej minúty „Návratu Sherlocka Holmesa“. Dedo ožil. Stalo sa to napoludnie. Akurát som nalieval čaj do veľkej puknutej šálky, keď sa mi za chrbtom ozval tichý hlas: „Chcem uhorky. Čerstvé uhorky.“ Zvrtol som sa. Dedo stál pri dverách a vyčítavo na mňa pozeral. Zasmial som sa a vystískal ho, div neomdlel. Je mu lepšie, uzdravuje sa! Posadil som ho na gauč a sľuboval, že sa hneď vrátim s tými najčerstvejšími uhorkami na svete. Jediný problém bol ten, že uhorky v tom ročnom období predávali iba v jednom obchode, kde bolo nevyhnutne treba hovoriť s predavačom. Neznášal som také obchody – ako keby ich postavili s cieľom ma ponižovať. Páčia sa mi miesta, kde sa dá zobrať tovar a zaplatiť ho pri kase. No nedalo sa nič robiť. Otrasený dedovým vzkriesením, dlho som na predavača strúhal grimasy v snahe objasniť účel mojej návštevy, kým som nestratil trpezlivosť, nenatiahol sa cez pult a nepichol prstom do kôpky vzácnych uhoriek. Na ten obed nezabudnem nikdy. Jedli sme pyré a šalát so smotanou a rozprávali a ohromne sme si rozumeli. Potom sa dedovi zažiadalo poležať si. Pichol som mu injekciu, postlal posteľ a odišiel som na svoj gauč.

Paťa Patz. said...

Večer prišlo dedovi zle. Biely a ploský, ako obrys ľudského tela na vyžehlenej plachte, ležal a zadýchaval sa. Krútil som ciferník telefónu, ale akonáhle na druhom konci zdvihli, vedel som, že zo seba nedostanem ani slovo. Silil som sa a zakoktával, ryčal a híkal do toho čierneho sita, omáľajúceho to svoje „haló“, ale povedať sa mi nepodarilo nič. Skúsil som ešte tri či štyri razy, už sa nepamätám. Bezvýsledne. Zavolal som otcovi, ten by v každom prípade pochopil moje kŕče. Ale ako naschvál nebol ani doma, ani v práci.

V zúfalstve som sa bosý, iba v džínsoch, rútil k susedom. Ale bolo ešte príliš skoro, jedni boli v škole, druhí v robote. Len v poslednom byte napravo mi otvorila celkom neznáma žena v bielom froté župane. „Choď radšej spať, kamarát,“ povedala láskavo a šťukla zámkom. Opieral som sa ďalej o zvonček, ale kukátko, dovtedy žlté a plné nádeje, sa teraz belelo na svetlomodrých dverách. Rozbehol som sa dolu, ale na medziposchodí som si uvedomil, že starký je doma sám a možno už je mu lepšie, a možno... Obratom som pálil nazad, cítiac, ako sa mi na bosé nohy lepí opadaná omietka. Pár skokmi som bol pri posteli, pod rozpukaným stropom. Ale dedo bol už m-m-m-m...

KONIEC

Dúfam, že môže byť:)
Paťa Patz.

Paťa Patz. said...

Zabudla som zdroj - ruský preklad:
http://magazines.russ.ru/druzhba/2012/3/ba13-pr.html

PP

Andrea Jackuliaková said...

Belarusian men of pen and ink take part in the programme of the Warsaw Book Fair.

On May 22 in the evening, during the first day of the Fair, in one of the halls of the People’s Stadium of Warsaw, writers Alherd Bakharevich, Artur Klinov and Eva Vezhnavets had a meeting with their readers, and during the panel discussion called “Belarus goes to Europe” they shared their vision on the place of the modern Belarusian literature in the European context.

MORE INFO HERE

Unknown said...

Rozhovor s Alherdom Bakharevičom v ktorom sa vyjadruje k tomu ako to vyzeralo v Bielorusku keď odtiaľ odchádzal v roku 2007 do Nemecka a ako to tam vyzeralo keď sa tam niekoľko krát vybral na návštevu. Hovorí tiež o tom ako vidia Nemci Bielorusko, väčšina ho vidí ako časť Ruska, kde hovoria po rusky a všetci pijú vodku, ale hovorí tiež o tom že vo Východnom Nemecku toho vedia o Bielorusku ľudia viac.

Rozhovor

Unknown said...

Odkaz na rozhovor

Unknown said...

Diela Alherda Bakhareviča boli preložené do nemčiny, češtiny, poľštiny, ukrajinčiny a ruštiny

Unknown said...

Autor navštívil v roku 2008 rádio Praha, bolo to približne rok po emigrácii do Nemecka. Pýtali sa ho hlavne na to aké to je emigrovať z krajiny, autor spomenul Nabokova, ktorý bol taktiež emigrant a zároveň je aj jedným z troch autorov ktorých berie ako svoj vzor. Ďalej sa ešte autor vyjadroval aj k téme literatúra v Bielorusku a aj ku blogosfére. Tento rozhovor sa dá aj vypočuť v ruštine na nižšie uvedenej stránke, video má 8 minút.


Odkaz na rozhovor

Unknown said...

His book (Гамбургскі рахунак Бахарэвіча / Hamburg Account of Bakharevich) was nominated as one of 5books for Book of the year 2014.